Úvod
V živote existujú príležitosti, ktoré sa naskytnú len raz. Z takých vznikajú zážitky na celý život. Stavba kadibudky pod Rysmi takou bola. Hory, priatelia, dobrí ľudia okolo, hudba a práca, ktorá je hrou. Ten najlepší mix, ktorý poteší telo aj ducha. Najneuveriteľnejšie zážitky, koncentrované do pár hodín, či minút. Ako tento príbeh začal, ako prebiehal a ako skončil skúsim popísať v nasledujúcich riadkoch.
Príbeh najslávnejšej kadibúdky v strednej Európe
Kadibudka s najkrajším výhľadom na svete, najvyššie položená kadibúdka v strednej Európe, či najvyťaženejšia kadibúdka na Slovensku. Toto je len pár z mnohých superlatívov, ktorými sa kadibúdka na Chate pod Rysmi môže pýšiť. Aká je vlastne jej história? Chatár Viktor Beránek popisuje, že chata spočiatku žiadnu toaletu nemala. Problém nastal s pribúdajúcim množstvom turistov v 80-tych rokoch, nakoľko turisti čupiaci kade-tade poza kamene, začali znečisťovať jediný zdroj vody na chate. Tú pôvodnú vymysleli pri náhodnej debate s horolezcami. Vyrobil ju Viktorov kamarát z Gerlachova a hore ju doviezol vrtulník. Viktor jej našiel vhodné miesto pár desiatok metrov od chaty, kde odpad zakrývala skala a ten plynule padal do doliny, mimo pohľadov z chodníka. Kadibúdka mala veľké okno s výhľadom do doliny a práve vďaka nádhernému výhľadu sa rýchlo preslávila. Viktor začal túto novú atrakciu nazývať Obser-vatórium. 🙂
Prečo chata nemá splachovacie WC a kanalizáciu? Nuž, dôvod je prostý. Vo výške 2250 m.nm., nie je vody na rozdávanie. Splachovanie WC by bolo číre plytvanie. Problémom sú aj splašky. Čistička bez dostatočného prietoku recipientu nefunguje a neustále zmeny teplôt neprospievajú bio čističkám ani kompostérom. Problémom je aj nárazové používanie. Kadibúdke všetky tieto problémy nevadia.
Hoc bola kadibudka postavená na oceľovej plošine a ukotvená oceľovými lanami, osudnou sa jej stala víchrica z 23. októbra roku 2023. Tatry tak po viac ako 20 rokoch prišli o svoju ikonickú atrakciu.
Ako začal príbeh našej kadibúdky
Smutná novina, o zničení ikonickej kadibúdky, prebehla okamžite mnohými médiami. Som vyštudovaný drevostavbár a výrobe drevených kadibúdiek sa venujem posledných cca 15 rokov. Povedal som si, že na výrobu novej kadibudúky na Rysoch som viac ako kvalifikovaný. 🙂 Od sestry Katky, ktorá pracovala na Teryho chate som si vypýtal číslo na chatára Viktora. Chatár a nosič Víktor Beránek je žijúca tatranská ikona. Prírodu, hory, aj ľudí ako Viktor, mám v úcte. Aj preto som chcel svojou troškou pomôcť k návratu jeho tatranskej kadibúdky na pôvodné miesto. Za tie roky mojej praxe sme stavali kadibúdky na rôznych netradičných a nádherných miestach, Chata pod Rysmi je však ikonická a výnimočná. Je to naša najvyššie položená chata v nadmorskej výške 2250m. Miesto kde stojí je nádherné, ale drsné. Ročne ju navštívia tisíce turistov, mnohí aj z poľskej strany, nakoľko vrchol Rysov je aj najvyšším štítom Poľska. Viktor na moju ponuku zareagoval a dohodli sme sa, že sa príde pozrieť ku nám do dielne, ako kadibudky vyrábame. Prečo to nevyriešil cez telefón či email? – vŕtalo mi hlavou. V horách je iný svet a Viktor mu rozumie. Hory neodpúšťajú chyby a preto si musel osobne overiť s kým ide spolupracovať. Za tie roky bohužiaľ pochopil, že ľudia nasľubujú kadečo. Ako mi neskôr povedal, ponúk na pomoc dostal mnoho. No vybral si nás. Tak ako už mnoho spokojných zákazníkov pred ním.
Stretnutie s Viktorom a plánovanie
Viktor naozaj prišiel jeden sychravý zimný večer. Ukázal som mu dielňu, technológiu, sklad aj hotové výrobky. Sadli sme si, tlapli sme si a začali plánovať. Skúsenosti s vynáškou kadibúdiek na nedostupné miesta v záhradkárskych osadách máme bohaté. Tatry sú ale iná liga. Problém robilo aj to, že sme pôvodnú oceľovú podestu nemohli zamerať, nakoľko v tom čase ležala pod metrami zmrznutého snehu. Do plánovania sa zapojil aj Viktorov kamarát Peťo Snopko, ktorý na pôvodnú kadibudku daroval gravírované sklo a pomoc prisľúbil aj teraz. Spracovali sme mnoho rôznych variant a dizajnových návrhov od tradičných po úplne strelené. Všetky však stroskotali na obavách, čo na nový dizajn povedia dotknuté štátne orgány. Predsa len, kadibúdka pod Rysmi stála na vratkých nohách, fyzicky aj právne. Preto sme sa nakoniec rozhodli pre klasickú jednokadibúdku podľa našej konštrukcie, samozrejme mierne upravenú pre vysokohorské prostredie.
Staré alebo nové?
Pomoc Viktorovi ponúklo aj turistické združenie Hikemates. To zorganizovalo architektonickú súťaž aj finančnú zbierku na moderné “eko” kadibúdky. Viktor sa však obával, či sa táto iniciatíva stihne zrealizovať do začiatku sezóny, preto sa rozhodol obnoviť aj pôvodnú drevenú kadibúdku s mojou pomocou. Tú nateraz plánuje po dokončení nových toaliet nechať ako zaujímavosť pre turistov. Jeho obava, že by chata zostala bez toalety bola oprávnená. Nové moderné kadibúdky neboli na Rysoch postavené ani do záveru sezóny 2024. Viktor sa tiež obával o funkčnosť a spoľahlivosť nových toaliet. Predsa len, skúsenosti z iných tatranských chát ukazujú, že tento “problém” nemá jednoduché riešenie.
Ako sme kadibúdky vyrábali
Výroba samotnej kadibúdky bola pre nás jednoduchá. Vyrobili sme ich už stovky a táto sa v podstate nejak zásadne nelíšila. Samotná výroba trvala len pár hodín. Použili sme náš obojstranne hobľovaný, perodrážkový profil hrúbky 25mm, ktorý si sami vyrábame. Na spájanie sme použili pozinkované vratové skrutky fi. 6mm a nerezové samonárezové skrutky. Celková hmotnosť kadibudky bola približne 170 kg a spotrebovali sme zhruba 0,34 m3 reziva. Strechu dôkladne oplechoval náš obecný klampiar Peťo “Skala” Lagíň falcovaným plechom. Po dôkladnej kontrole sme kadibúdku na jar 2024 rozmontovanú na dielce, naložili na príves a vyviezli autom na Veľvyslanectvo Chaty pod Rysmi na Popradskom plese, ako Viktor nazýva skladisko za hotelom. Chata je mimo letnej sezóny pre nedostupnosť a lavínové nebezpečenstvo uzatvorená a zazimovaná. Kadibúdka tak čakala na Popradskom plese na dobré počasie pred začiatkom sezóny, ktoré by umožnilo jej vynášku a montáž.
Vynáška na chatu z Popradského plesa
Samotnej vynáške ešte predchádzala estetická výzdoba dielcov kadibúdky. Štetca sa opäť chytili tatranské legendy ako Jožko Kubáni či Paľo Barabáš. Veď práve umelecké diela na stenách pôvodnej kadibúdky jej dodávali ten pravý šarm. Vynesenie kadibúdky bolo potrebné stihnúť ešte pred otvorením letnej turistickej sezóny. Vzhľadom na náročné podmienky Viktor zveril najväčšie dielce skúseným nosičom, ktorý si netradičnú vynášku užívali.
Zohnať dobrovoľníkov na pomoc pri vynáške a montáži kadibúdky nebol problém. Kolegovia a brigádnici z firmy, spolužiaci z vysokej, kamaráti. Veď kto by si nechal ujsť takýto zážitok?
Prišiel deň D. Na Popradskom plese sa zavčasu ráno stretávame tri partie. Seniorská na čele s Peťom Snopkom, ktorá pamätala opravu chaty po lavíne, či montáž pôvodnej kadibúdky. Viktor a jeho nosiči, a ja s mojimi chalanmi. Moja partiu tvorili Kubo Dorinec, Juro Hlubina, Adam Ľupták, a Matúš Šutor. Od začiatku to dobre funguje a rozumieme si. Horec na bare tomu len pomohol. Na nosičské krosná balíme menšie dielce, montážny a kotevný materiál, potraviny, či iné zásoby na chatu. Viktor nás nešetrí a nakladá nám každému 30 – 40 kíl. Náklad nám pomáhajú viazať legendy ako skialpinista Stano Melek. Na krosná nakladáme aj obrovskú basu. Počasie neodhadneme a tak krehký hudobný nástroj balíme do veľkého igelitového vreca. Absurnosť výjavu dopĺňa veľký nápis PREZERVATÍV. V kuloároch sa šepká, že nás hore čaká koncert. Vyrážame. Chodník je prázdny, ešte stále platí zimná uzávera a my šlapeme len na výnimku od TANAPu.
Sprevádza nás aj usmievavý zahraničný spravodajca Českého rozhlasu na Slovensku Láďa Novák, ktorý z vynášky a montáže pripravuje reportáž. Vrece cibule na chrbát sa ušlo aj jemu. Po rázcestie cesta ubieha hladko. Dýchame studený horský vzduch a pomaly si zvykáme na náklad naložený na jednoduchých drevených krosnách, ktoré majú ramenné popruhy vyrobené zo starých hasičských hadíc. Počasie nám praje. Je jasná obloha a svieti slnko. Prichádza prvý problém. Most cez Žabí potok v zime zobrala voda. Provizórne si cez kamene v potoku ukladáme zbytky lát a brvien z rozpadnutého mostu a skúšame prejsť. Prvých pár odvážlivcov prejde, no pod jedným z nosičov provizórny most nevydrží a zlomí sa. Našťastie sa to skončí bez zranení, len s mokrou bundou a pokryvenou hrdosťou. Ideme ďalej. Úvrate pod Žabími plesami nám už dávajú zabrať. Častejšie odpočívame, ako hovoria v Tatrách “štandujeme”. Posedávajúc na kameňoch, zapierajúc sa krosnami do zeme sa snažíme aspoň na pár minúť odľahčiť nezvyknutému telu. Prichádzame k Žabím plesám. Odvážlivci skúšajú vodu. Od Žabích plies začínajú snehové polia. Nasadzujeme mačky a schádzame z chodníka na zimnú nosičskú cestu. Jeden zostupujúci horolezec nás upozornuje na troch mladých chlapcov, ktorý úplne bez zimného vybavenia uviazli pod vodopádom a nevedia ako ďalej. Ukáže sa, že sú to ukrajinský stredoškoláci, ktorí si chceli spraviť výlet na morské oko na poľskej strane. O zimnej uzávere nevedeli, ani o nebezpečí, ktoré Tatry v tomto období bez vybavenia a skúseností predstavujú. Krútime hlavami, ale konštatujeme, že mladí a nezodpovední sme boli všetci. Chlapci mali štastie. Viktorovi ich prišlo ľúto a tak im požičiavame náhradné mačky, a berieme ich so sebou na chatu. Ďalšie ruky sa hodia. Záverečný úsek nad Hangom nám už dal naozaj zabrať. Pomaly stúpame a keď už nám začínajú dochádzať sily, pohľad na chatu, ktorá sa odrazu vykukne spoza snehu a skál nám dodá potrebnú energiu. Na chate nás už víta Jožo Kubáni, zo slovami kde sme tak dlho :). Krátko sa občerstvíme a hneď sa dávame do práce.
Ako sme kadibúdku montovali
Rozložíme si náradie a začneme rozoberaním zvyškov starej kadibúdky. Práca nám ide od ruky a už o pár minút stoja steny novej kadibúdky na svojom mieste. Konštatujeme, že na stavenisku kadibúdky je azda najviac inžinierov a doktorov na m2 v celých Tatrách. Miestami si až zavadziame, tak veľmi chcú všetci pomáhať. Náročným sa ukáže skôr napasovanie a ukotvenie konštrukcie tak, aby odolala tlaku metrov snehu či povestným tatranským víchriciam. Chata po zime funguje len v provizórnom režime. Personál nás aj tak hostí kráľovsky, fajnovým obedom. Po obede pokračujeme v práci. Doladzujeme detaily, osádzame povestné sklo do okna s najkrajším výhľadom na svete. Peťo na okno dal vygravírovať vetu: “S týmto pohľadom môžeš prežiť všetky verše sveta.”. A veru nepreháňal.
Ani hnedá lavína pár metrov pod nami nám nevadí. Je ešte chladno a fúka do doliny. :). Problém nastane, keď nám pri chvíľke neopatrnosti spadne jediná osmička vrták a skončí práve v onej hnedej lavíne. Pár neistých krokov s lanom v ruke ako po mínovom poli, osmičku zachraňujeme. Osádzame oceľové lána, vŕtame mechanické kotvy na skaly, montujeme umývadlo. Nemôžem nespomenúť usmievavého pomocníka Honzu z Prahy, ktorý sa na stavbu kadibúdky prihlásil ako dobrovolník. Zapadol. Ochotne meral X krát cestu na chatu pre nejakú drobnosť, ktorú sme zrovna potrebovali. Ešte pred západom slnka máme hotovo. Prichádza Viktor a všetci hostia, ktorí pri výstavbe pomáhali. Kadibudku krstíme pohárikom domácej a spievame pri zvukoch gitary pár oslavných pesničiek.
Vrtulník
Že tento deň prinesie mnoho nečakaných zážitkov a prekvapení sme vedeli. Ich množstvo a intenzitu si však asi nedokázal predstaviť nikto. Pohodové chvíľky pri kolaudácií kadibúdky odrazu preruší hluk rotora vrtulníka, ktorý sa vynára z doliny. Malý biely vrtulník Raven, s českou značkou OK na chvoste. Vrtulník urobí pár blízkych preletov okolo. Tak blízkych, že dobre vidíme osadenstvo stroja. Spočiatku sa tejto zvláštnej atrakcií čudujeme, veď je uzávera a výletné helikoptéry zvyčajne takto nízko v Tatrách nelietajú. Jediný, kto sa nečuduje je Viktor. Vrtuľník pri poslednom prelete spomalí a začne pomaly klesať smerom k chodníku pár desiatok metrov pod chatou. Pilot začne akoby pristávať na snehové pole, no odrazu sa helikoptéra prudko nahne a zavadí rotorom do snehu. Havária. Lopatky rotora sa okamžite odtrhnú a letia x metrov ďaleko. Vrtuľník sa preklápa a padá na bok. Hluk náhle ustáva a nastane hrobové ticho. Viktor, na rozdiel od nás, zachová kľud a posiela k vrtuľníku pár chalanov pomôcť zranenej posádke, ktorej pomáhame do chaty. Akoby zázrakom vyviazli len z drobnými reznými ranami. Najviac zranený je pilot, ktorý sa stažuje na bolesť v chrbtici. Personál chaty nehodu ohlásil a zavolal leteckú záchrannú službu. O pár minút nad chatou zakrúži popradská Agusta leteckých záchranárov s červeným krížom. Palubným navijakom zlaňuje krásna lekárka, ako vystrihnutá z módneho časopisu. Spod prilby jej vidieť blond vlasy. S úsmevom na perách si v chate preberá neštastníkov a robí im základné vyšetrenia. Medzičasom pilot vonku predvedie ukážkové pristátie a nakladá lekárku aj zraneného pilota na transport do popradskej nemocnice.
Pohľad na havarovaný vrak pred chatou a doráňaných členov posádky budem mať v hlavne asi naveky.
Večer a noc na chate
Ani táto neštastná udalosť nám nepokazila veselú atmosféru, ktorá pod Rysmi vládla celý deň. Personál servíruje večeru. Vonku pomaly zapadá slnko a my si pri petrolejových lampách užívame tóny klavíra, na ktorý hrá Erik za doprovodu kontrabasu. Zaznie melódia z filmu Medená veža a mnoho iných. Nefalšovaná tatranská pohoda, ktorá sa nedá slovami opísať. Chlapci z Ukrajiny, ktorých sme zachránili pod vodopádom, nám pomáhali pri stavbe a za odmenu dostávajú pivo. Stále nechápali, kde a za akých okolností sa to vlastne ocitli. 🙂 Večer si všetci líhame v nocľahárni s dobrým pocitom a množstvom neuveriteľných zážitkov.
Návrat
Ráno vstávame, raňajkujeme a dorábame pár posledných detailov na latrínke. Balíme vercajch. Naložíme na krosná aj odpad z chaty, dokonca aj dvere zo starej kadibúdky ako trofej. Bude sa pekne vynímať na stene dielne. Rýchle foto pri vrtulníku na pamiatku a schádzame dolu. Cesta dole je rýchla. Na Popradskom plese si dáme rýchly obed a zostupujeme dole na zástavku tatranskej železnice, kde máme zaparkované auto.
Druhé kolo
Po pár týždňoch mi znova telefonuje Viktor a pýta sa, či by predsa len nebolo možné kadibúdku prerobiť na dvoj kadibúdku. Obáva sa nedostatočnej kapacity, veď letné zástupy čakajúce na miesto v kadibúdke sú legendárne rovnako ako kadibúdka sama. Reagujem, že to nebude problém. Modulárny systém našich kadibúdiek umožnuje aj toto. Nasledujúce dni vyrobíme potrebné dielce a zorganizujem rýchlu brigádu na vynášku. Tento raz je výstup a osádka skromnejšia. Stálica z minulej partie Adam Ľupták a Pali Tužák. Nečakajú nás redaktori z médií ani profi nosiči. Sme len traja a dielcov je minimálne pre 4. Zúfalí píšeme ponuku do skupiny na sociálnej sieti a ozve sa nám Evka. Tenká dievka z Banskej Bystrice. Jej pomocou nepohrdneme. Veď na druhý deň sme chceli druhú kadibúdku rovno zmontovať a bez všetkých dielcov to nezvládneme.
Sezóna je už v plnom prúde a naozaj sa nám nechce predierať s nemotornými dielcami na chrbtoch cez zástupy turistov. Na popradské pleso preto prichádzame až večer okolo piatej a zostávajú nám sotva štyri hodiny svetla. Rýchlo balíme náklad. Evka si nakladá vnútorné dielce a montážny materiál, my každý po jednej stene. Predsa len nezmestíme všetko. Viktor navrhne strechu, ktorú budeme potrebovať ako poslednú rozobrať na jednotlivé dosky. Tie umiestnime na rázcestie s tabuľkou a budeme dúfať, že nám ich ráno prvý turisti prinesú.
Na váhu máme všetci naložené podobne. Evku podceňujeme a váhame či to zvládne. Ona s úsmevom vyvracia naše obavy. Po pár metroch jej veríme. Nahodí také tempo, že jej ledva stíhame. Veľké dielce, ktoré pri prvej vynáške niesli profi nosiči nám dávajú zabrať. Cez kosodrevinu ideme bokom. Na otvorenom priestranstve nami lomcuje vietor. Nevadí. Rýchlo vystúpame až k reťaziam. Tentoraz volíme letnú cestu. Snehové polia sa od minulej vynášky už značne zmenšili, zvládame to bez mačiek. Na chatu prichádzame so západom slnka. Personál nás hostí teplou polievkou. Evka nám vyrazí dych vetou: “Chalani čaute, ja bežím lebo ráno idem do roboty”. Nasadí čelovku a zmizne skôr, než čokoľvek povieme, ledva jej poďakujeme za pomoc. Na chate nás už čaká Peťo Snopko s rovnakým sklom aké zdobí prvú kadibudku. Je len mierne vylepšené.
Prerábka kadibúdky na dvojkadibúdku
Ráno vstávame zavčasu. Rýchlo zjeme raňajky a ideme montovať. Len čo stihneme rozobrať pôvodnú strechu, aby sme mohli začať montovať, príde prvý “zákazník” a pýta sa či môže ísť dnu. Upozorňujeme “zákazníka”, že bude musieť použiť kadibúdku kabriolet, bez strechy a púšťame ho dnu. Vedeli sme, že budeme montovať za plnej prevádzky a v sezóne, no s takým množstvom ľudí sme nerátali.. Kadibúdka od toho momentu “nevychladla” ani na jednu minútu. Čoskoro nás pri práci sledoval dlhočizný rad prestupujúcich nedočkavcov. Rýchlo som pochopil Viktorove kapacitné obavy. Postupne sme v doline pod nami začali rozoznávať prvých turistov, ktorým svietili v rukách dosky zo strechy, ktoré sme nechali na rázcestí. Posledná prišla práve v momente keď sme ju potrebovali. Mierne po obede sme mali hotovo. Druhá kadibúdka sa už nedočkala krstu domácou pálenkou, ani špecifických preslovov. Pokrstil ju neznámi nedočkavec z dlhočizného radu. 🙂 A tak na Rysoch od toho momentu slúžili kadibúdky dve.
Záver
Neviem koľko naša kadibúdka na Chate pod Rysmi zostane. Možno ju zničia nástrahy počasia a možno sa stane nadbytočnou, keď na chate dobudujú nové moderné ekokadibúdky. Chalanom z Hikemates, ktorí ich pod Rysy pripravujú držím palce. Tatry sa nezvratne menia, bohužiaľ nie vždy k lepšiemu. Moderná architektúra má mať v horách miesto a preto je dobre, keď ju robia ľudia, ktorí horám rozumejú. Hikemates už dokázali, že to vedia.
Zlé jazyky hovoria, že latrína v tatrách nemá čo robiť. Je to vraj neekologické a pohľad na hnedú lavínu špatí panorámu.
Zachovajme však aj ikony, ktoré nám pripomenú dobu legiend. Horolezcov, nosičov, chatárov, turistov.
Pôvodná kadibudka pod Rysmi bola ikonická a unikátna. Po našej realizácií verím, že takou aj dlho zostane.
Ďakujem všetkým za pomoc pri realizácií.
Ondrej Bajza
November 2024
